Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


František Ferdinand d´Este

20. 2. 2009

Obrázok František Ferdinand d´Este sa narodil v Štajerskom Hradci 18. decembra 1863. Jeho otec arcivojvoda Karol Ľudovít bol bratom cisára Františka Jozefa. Do roku 1889 žil ako významný, ale ničím výnimočný člen užšej rodiny Habsburgovcov a rozvíjal hlavne svoju vojenskú kariéru. Toho roku však následník trónu jediný cisárov syn Rudolf spáchal veľmi podivnú samovraždu a následníkom trónu sa stal jeho otec. Lenže v roku 1896 zomiera aj on a tak prešlo následníctvo práve na Františka Ferdinanda, cisárovho synovca. Cisár sám bol však k svojmu následníkovi viacmenej chladný. Často uvádzaný dôvod v podobe takzv. neprimeraného manželského zväzku s českou grófkou Žofiou Chotkovou bol podľa mňa iba druhoradým. Áno na vtedajšie zabehané kolaje politických sobášov najvyšších predstaviteľov európskej šľachty to muselo pôsobiť takpovediac nedynasticky, ale pravým dôvodom skôr bol smútok Františka Jozefa za svojím synom (podľa mňa keď ho videl vždy si spomenul na konflikt so svojim synom, ktorý ho doviedol až k samovražde) a určité osobnostné nezhody týchto dvoch mužov. Aj vďaka tomu bol František Ferdinand d´Este donútený vzdať sa nástupníckeho práva pre deti pochádzajúce z tohto manželstva. V každom prípade to bol však šťastný vzťah, plodný deťmi, a arcivojvoda, pokiaľ žil, ho nemusel nikdy ľutovať. Žofiu po svadbe menovali kvôli dekoru kňažnou a neskôr vojvodkyňou z Hohenbergu. Dvor ju však nikdy úplne neakceptoval, čím sa prezentoval aj na pohrebe zavraždených manželov. Jej rakvu umiestnili na nižší podstavec a položili na ňu biele rukavičky s vejárom symbol toho, že voľakedy bývala "iba" dvornou dámou. Samotný Ferdinand si hlavne uvedomoval nutnosť modernizácie ríše, ale zároveń chcel upevniť moc panovníka. To chcel dokázať cestou oslabenia pozície maďarov prostredníctvom slovanských národov v Uhorsku. Jednou zo zvažovaných ciest bola federalizácie ríše. Vo svojom sídle, viedenskom letohrádku Belvedere, sa stretával so zástupcami rôznych uhorských národov a debatoval s nimi o tomto probléme. Slovákov tam zastupoval neskorší významný prvorepublikový politik doktor Milan Hodža. Aj preto bol v Budapešti nenávidený viac ako jeho nebohý otec.

Obrázok Okrem známych vojensko-politických aspektov jeho života bol následník trónu aj vášnivým polovníkom. Absolvoval cestu okolo sveta, kde tri mesiace strávil v Indii viac krát navštívil Afriku a vždy veĺa lovil. Uvádza sa, že za svoj život /prvú poľovačku absolvoval ako deväťročný/ skolil neuveriteľný počet 274 889 kusov zvere. Len jeleňov vraj bolo vyše šesťtisíc. Poľovačke a loveckým zbraniam následník trónu rozumel. Podľa jeho požiadavky dokonca vyvinuli zvláštny lovecký náboj. Hovorievalo sa mu Kronprinz Patrone (náboj korunného princa).

V roku 1913 bol vymenovaný za generálneho inšpektora armády. V podstate mu v tejto funkcii odovzdal Franz Jozef velenie nad armádou C.K. monarchie. Už pred tým však Ferdinand značne ovplyvňoval armádu a presadil značnú modernizáciu a rozširovanie námorného loďstva. Z tejto funkcie mal dohliadať aj na veľké letné cvičenie rakúsko-uhorskej armády, ktoré sa v roku 1914 konalo v Bosne. Túto bývalú provinciu osmanskej ríše obývanú prevažne Srbmi a pomoslimčenými Bosniakmi, obsadilo Rakúsko-Uhorsko v roku 1878. Extrémistickí srbskí nacionalisti požadovali pripojenie Bosny k samostatnému Srbsku. Duchovným otcom sarajevského atentátu bol šéf srbskej spravodajskej služby, plukovník Dragutin Dmitrijevič, nazývaný Apis. Ten ešte v roku 1911 založil spolok "Zjednotenie alebo smrť," , ktorý mal za cieľ územne zjednotiť všetkých Srbov, teda aj tých, ktorí žili na území Bosny. Spolok sa stal známym pod menom Čierna ruka. Srbská vláda pravdepodobne nebola do prípravy zapojená, nedá sa však vylúčiť, že o chystanom atentáte vedela.

Obrázok 28. júna po ukončení manévrov pricestoval František Ferdinand aj s manželkou na oficiálnu návštevu do sídla Bosny Sarajeva. Samotný dátum bol pre Srbov národným dňom smútku za padlých v bitke pri Kosovom poli v 1328, kedy Osmani zabrali Srbsko. Ignoroval varovanie z mnohých zdrojov, že by mohol byť v meste ohrozený. Opatrenia na jeho ochranu boli veľmi primitívne. Mizerne pripravení boli aj atentátnici, na rozdiel od následníka mali šťastie. František Ferdinand a jeho manželka dorazili do Sarajeva vlakom a zo stanice sa vydali s kolónou automobilov na sarajevskú radnicu. Cestou zaútočil prvý z atentátnikov, ktorý na auto následníka hodil bombu. Tá sa však odrazila od strechy, vybuchla pod nasledujúcim autom a poranila následníkovho pobočníka. Kolóna po chvíľke pokračovala v ceste. Tam padlo rozhodnutie, že bude následník napriek ohrozeniu pokračovať v návšteve mesta. Z bezpečnostných dôvodov však zmenili trasu cesty a kolóna opäť vyrazila do mesta.

O zmene trasy zabudli informovať šoféra následníkovho auta, ktorý chcel na jednom mieste podľa pôvodného plánu odbočiť do ulice vedúcej do starého mesta. Keď si to všimol následníkov sprievodca, auto zastavil. Náhodou sa tak stalo na mieste, kde na chodníku stál ďalší z atentátnikov Gavrilo Princip. Tomu stačilo zdvihnúť pištoľ a dvakrát vystreliť. Prvá guľka sa odrazila od kovania auta a zasiahla Žofiu do brucha, druhá Františka Ferdinanda priamo do krku. Následník ešte vyhlásil, že to nič nie je a pár minút na to zomrel. Principa chytili hneď na mieste.

Paradoxné je, že atentátnici zabili potenciálneho panovníka, ktorý sa chcel vo väčšej miere opierať práve o slovanské národy žijúce v ríši. Ešte zaujímavejšie je, že cisár František Jozef kvôli nie zrovna milovanému Ferdinandovi rozpútal konflikt, ktorý priviedol jednu zo svetových mocností k úplnému zániku (neoficiálne dôvody však boli úplne iné).

 

 

Náhľad fotografií zo zložky František Ferdinand d´Este

Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

FRantišek

(Lucia, 26. 9. 2010 19:40)

dakujem ze ste ho sem dali lebo mi to pomohlo ako projekt v dejepise. Ešte raz jedno veľké dakujem!!!